ProFutbal.sk ProFutbal.sk

Rodine pomáhal predajom cigariet a mobilov. Vojna takmer zničila futbalový sen
zdroj: Eric Bailly. (manutd.com)

Rodine pomáhal predajom cigariet a mobilov. Vojna takmer zničila futbalový sen

"Život profesionálneho futbalistu je ako život v bubline. Nemá veľa spoločné so životmi 'normálnych' ľudí. Zranenie, ktoré ma vyradilo na pol roka z hry, nie je nič v porovnaní s tým, čomu som čelil ako malý chlapec v Afrike. Počas mesiacov rehabilitácií mi niekoľkokrát pomohlo, keď som sa ohliadol späť za cestou, po ktorej som sa dostal až sem. Do Manchestru United. O mojom 'fejkovom' živote futbalistu viete všetko. Teraz vám poviem o skutočnom živote," začína svoj príbeh 25-ročný stopér Manchestru United z Pobrežia Slonoviny Eric Bailly.

Fyzicky výborne disponovaný obranca sa po príchode zo španielskeho Villarrealu javil ako znamenitá posila pre zadné rady "červených diablov". Bailly bol prvým hráčom, ktorého počas svojej éry priviedol do klubu José Mourinho. Hneď po príchode sa stal hráčom mesiaca, United pomohol v prvej sezóne k trom trofejám, nechýbal v najlepšej zostave ročníka Európskej ligy. Progres stále mladého obrancu však pribrzdili zranenia. V novembri 2017 vypadol na tri a pol mesiaca, po zranení počas turné pred aktuálnym ročníkom v júli chýba už pol roka. Pred blížiacim sa návratom na trávniky sa podelil o svoj príbeh s portálom The Players' Tribune

Cigarety a mobily z druhej ruky

Bailly sa narodil v 90-tisícovom meste Bingerville, odkiaľ pochádzajú aj Didier Drogba či Wilfried Bony. Futbal hrával dlho len s kamarátmi na ulici, prioritou číslo jeden bolo vzdelanie. Po ňom boli domáce práce, až potom 'zábavka' s loptou. Eric musel pomáhať mame, pretože otec odišiel hľadať prácu do najväčšieho mesta Pobrežia Slonoviny Abidjanu. Keď získal zamestnanie učiteľa, rodina sa presťahovala za ním. Dostala príležitosť na lepší život i vzdelanie, ktoré hlava rodiny kládla nadovšetko. Srdce však Erica ťahalo iným smerom.

"Hlboko vnútri som začal pociťovať, že viac už nechcem chodiť do školy. Vždy, keď sme hrali futbal s kamarátmi, cítil som, že môžem zo svojho talentu vyťažiť viac. Stať sa profíkom, možno odísť hrať do Európy. No ukončiť štúdium a vydať sa za futbalovým snom nie je len tak. A obzvlášť nie v Afrike, pretože vzdelanie je tu takmer jediný spôsob, ako si zaobstarať dobrý život. Teplú posteľ a jedlo na stole. Samozrejme, nik nemohol stáť viac proti mojej túžbe ako otec - povolaním učiteľ. On sám hrával futbal, no keď zanedbával školu, dostal od rodičov výprask.

Aby ste pochopili, kto je môj otec - je striktný, charakterný človek zo starej školy, ktorý uznáva disciplínu. Vždy chcel to najlepšie pre mňa, učil ma pokore a pracovnej etike. Držal ma na krátko, nútil ma k domácim prácam, zvlášť k upratovaniu. Mal svoje miesto v kresle, odkiaľ sledoval správy. To kreslo bolo pre dvoch, no okrem neho si doň nemohol sadnúť nikto. V Pobreží Slonoviny má každá hlava rodiny takéto kreslo! Vždy sa o nás staral, jediný čas mimo rodiny a práce trávil hraním dámy v susedstve."

Rodina Baillyho sa nemala na africké pomery zle, no nežila ani v prepychu. Keď mal Eric 13 rokov, dostal prekvapivú ponuku. Otec mu umožnil ísť za futbalovým snom, pokiaľ mu naozaj verí. "Myslím, že mu bolo proti srsti spraviť takéto rozhodnutie. No narodil sa mi ďalší brat a rodičia si zrejme vyhodnotili, že nemajú dostatok peňazí financovať štúdium všetkým deťom. Pre svoj sen som bol ochotný urobiť čokoľvek. V tom momente som nepremýšľal o pôsobení v Európe. Chcel som sa stať jednoducho profíkom, aby ma futbal dokázal uživiť. A aby som vedel pomôcť aj rodine."

Bailly začal navštevovať miestne tréningové centrum. Po tréningoch predával s kamarátmi na čiernom trhu cigarety a mobily z druhej ruky. "Našťastie sme vždy mali jedlo na stole, no nechcel som nechať rodinný rozpočet výhradne na rodičov," spomína. Keď sa po celom dni vrátil domov, z kresla dostával pokyny od otca, aby pomohol mame a poupratoval dom. "Otec v tom období nevenoval mojej kariére veľa pozornosti. Nechodil na moje zápasy, sledoval len národný tím a Chelsea s Didierom Drogbom." 

"Raz, to som mal už 14 rokov, hral môj tím finále turnaja. Okolo toho nášho zahlineného ihriska bolo už pomerne veľa ľudí. Hral som skutočne dobre, mnohí mi prišli na záver pogratulovať k výkonom. Jeden z divákov mi povedal, že sa bol pozrieť aj môj otec. Neveril som tomu. Keď som prišiel domov, povedal mi, nech si sadnem na zem. 'Dnes som ťa videl. Ľudia vraveli, že si hral dobre. No ja neviem... tí ostatní hráči boli otrasní,' vravel zo svojho kresla. Znovu ma držal na krátko. Nikdy mi nepovedal, že som hral dobre, no po tom turnaji začal venovať môjmu futbalu viac pozornosti."

Panika v lietadle

Keď mal Bailly 16 rokov, dostal sa do výberu Pobrežia Slonoviny na medzinárodný turnaj afrických tímov v Burkine Faso. Prišli sa pozrieť skauti zo španielskych, talianskych i francúzskych klubov. A aj keď Burkina Faso susedí s Pobrežím Slonoviny, na turnaj sa letelo.

"Strach, ktorý som prežíval po nastúpení do lietadla, nemá nič spoločné s futbalom. Vôbec som nemyslel na to, či uspejem na turnaji a zaujmem niekoho. Bol som nervózny, cítil som, že môj život je v stávke. Burkina Faso je hneď za dverami, ktorý mudrlant vymyslel, že nás naložia do toho plechového valca s krídlami a vzlietneme medzi oblaky dúfajúc, že sa vrátime na zem živí? Keď naštartovali motory, zľakol som sa a pýtal, či je ten zvuk normálny. Len jeden človek v lietadle prežíval väčšiu paniku než ja - môj spolusediaci, ktorý taktiež letel prvýkrát. A viete prečo? Sedel pri okne!

Zvieral som operadlá, hľadel priamo pred seba a opakoval som si, že v skutočnosti sa nehýbeme a nikam neletíme. No keď sme vzlietli, strach odrazu pominul. Z okna som sa snažil nájsť náš dom, ulice, kde som hral futbal a predával cigarety, no videl som len letisko, kde som sa rozlúčil s otcom. Myslím, že v tom momente si neuvedomoval, kam to môže jeho syn dotiahnuť s tou 'zábavkou'. A neuvedomoval som si to ani ja."

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Macedonia, here we come! 🔴✈️

Príspevok, ktorý zdieľa Eric Bailly (@ericbailly24),

Bailly zažil 4 dni plné futbalu. Po nich mali organizátori stretnutie, mladíkom oznámili, že v prípade záujmu sa ozvú. Prešlo niekoľko týždňov, Eric sa vrátil k lokálnym turnajom. V susedstve už vedeli, že sa zúčastnil medzinárodného podujatia a na zápasy chodilo stále viac ľudí. Ani na jednom zápase už nechýbal ani Ericov otec.

"Keď som sa raz vrátil domov, otec sedel vo svojom kresle. Prekvapivo mi nenadelil hneď z príchodu domáce práce, len sa usmieval. Keď som sa prezliekol, zavolal si ma k sebe. Vyzval ma, nech si sadnem do jeho kresla. Áno, do jeho posvätného kresla! Prišli i mama a brat. Vyzeralo to ako rodinné stretnutie, na ktoré ma ako jediného volali. Bol som si istý, že som urobil niečo veľmi, veľmi zlé. 

'Nič zlé si nespravil,' upokojoval otec, ktorý rád rozprával, keď cítil, že má autoritu. Hovoril pokojným hlasom ako sudca. Povedal mi, že som sa práve minul s trénerom. Prišiel nám oznámiť, že mal telefonát od záujemcu o moje služby. Na trojmesačnú skúšku ma pozval Espanyol Barcelona! Vyskočil som z kresla, objímali sme sa a plakali. Bol to najšťastnejší deň v živote. Opakoval som si, že to nemôže byť ani pravda. No ako to vyplynulo, takmer to pravda ani nebola..." 

Vojna takmer zničila sen

Krátko po pozvánke od katalánskeho klubu vypukla v Pobreží Slonoviny občianska vojna. Príčinou boli prezidentské voľby. Vtedajšia hlava štátu ich prehrala, no výsledky zmenila vo svoj prospech. Zasiahla Organizácia Spojených národov. Potvrdila manipuláciu a uznala právoplatného víťaza volieb. Porazený prezident sa nechcel vzdať funkcie, došlo k vojenským stretom. Zosadiť hlavu štátu a zajať ju sa podarilo až po 4 mesiacoch. Aký vplyv to malo na Baillyho kariéru?

"Jednou z konzekvencií nepokojov bolo uzavretie letiska v Abidjane. Nemal som sa ako dostať do Barcelony, môj sen sa rútil. Netušil som, či dostanem ďalšiu šancu. No mal som iné starosti, aby som sa tým zaoberal. Počas vojny bolo ťažké zohnať jedlo. Musel som chodiť von po pitnú vodu. Nosil som ju vo vedre, ktoré som si dával na hlavu. Celá rodina trpela, no niektorí boli na tom aj horšie. Po štyroch mesiacoch, keď nastal pokoj, Espanyol o mňa naďalej stál. Nezabudli na mňa, pričom väčšina ľudí v klube ma nevidela hrať na vlastné oči, len na videu."

Eric Bailly, Michal Ďuriš
Eric Bailly (vľavo) bráni slovenského reprezentanta Michala Ďuriša v dueli Európskej ligy Villarreal - Plzeň. (TASR/AP)

Bailly sa snažil držať pri zemi. Uvedomoval si, že ešte nepodpísal zmluvu. Mal tri mesiace, aby presvedčil. Nikdy predtým nebol tak ďaleko a dlho mimo domova. V deň odletu bolo na letisku v Abidjane mnoho sĺz, no aj zvláštnych pohľadov. "Prišla sa so mnou rozlúčiť celá rodina. Mama ma stále videla ako malého chlapca. Strachovala sa, že v Európe zamrznem. Nikdy predtým nebola v Európe, no v správach vraj vraveli, že tam je zima. Tak som tam pod africkým slnkom stál v zimnej bunde a potil sa ako vôl. A potom, znovu som letel! Opäť to bolo desivé. Tentoraz som neletel s africkou spoločnosťou, no biznis triedou s Air France. V sedadle predo mnou bola zabudovaná televízia, no nedotkol som sa žiadneho gombíka. Bál som sa, že niečo stlačím a pokazí sa lietadlo."

Bailly cestoval len s malým batôžtekom. Keďže mal prestup v Paríži, bál sa, aby nestratil batožinu alebo sám seba na veľkom letisku. Po príchode rýchlo zistil, že Európa je iná v porovnaní s Abidjanom. "Všade bolo veľa svetiel, áut a hluku. Ľudia sa na ulici navzájom nezdravia. A tá zima! Bol december, mama mala pravdu. Vedel som, že sa musím adaptovať rýchlo."

Baillymu stačil mesiac. Presvedčil a dostal profesionálnu zmluvu. Dokázal to, splnil si sen. Z prvej výplaty poslal dotáciu na rodinný účet. "Keď som sa prvýkrát vrátil domov, všetci oslavovali. Môj otec? Ten bol celý bez seba. Dokonca, asi prvýkrát v živote sa postavil za sporák a upiekol nám kura."

zdroj: Defenzívne schopnosti Erica Baillyho.

Fejkový život

Od podpisu zmluvy s Espanyolom šlo všetko rýchlo. Eric debutoval v prvom tíme v 20 rokoch. Stačilo mu 5 zápasov a posunul sa do Villarrealu, odkiaľ po 18 mesiacoch zamieril do Manchestru United. Hrdý otec ho mohol vidieť už v 34 zápasoch za národný tím "slonov", v roku 2015 triumfoval na Africkom pohári. Cesta od stánkov s cigaretami a použitými mobilmi do Manchestru United trvala len 5 rokov! Bailly však napriek kariérnemu úspechu neopúšťa svoje hodnoty. Žije tak, ako ho vychovali rodičia.

"Realita môjho života sa zmenila. Ľudia ma vidia ako hviezdu, celebritu. Na Instagrame mám asi dva milióny sledovateľov. Som slávny. No je to bublina, nič z toho nie je reálne. Všetko je to 'fejkové'. Hovorím o ľuďoch, ktorí sa ponížia len preto, že hrám za United. O ľuďoch, ktorí povedia, že milujú moju hru, no za chrbtom ma ohovoria. O ľuďoch, ktorí ma vidia radšej ako futbalistu než človeka s pocitmi a názormi. Hrám za Manchester United, no zostal som rovnaký Eric. 

Samozrejme, som rád za život, ktorý mám. Obetoval som veľa, aby som sa sem dostal. No je pre mňa veľmi dôležité zostať 'normálny' a skromný. Jedného dňa ma prestane poslúchať telo alebo už budem starý, aby som pokračoval v kariére, a je pre mňa dôležité to, čo mi potom ostane. Rodina a priatelia. Vrátim sa k normálnemu životu s normálnymi starosťami. K tomu dobrému z Pobrežia Slonoviny, kde na ulici sa celý deň deti hrajú, ženy rozprávajú a muži hrajú dámu. K reálnemu životu."

Odporúčame

Najnovšie z klubu: Pobřežie Slon.

Pozri viac

Najnovšie z ligy:

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

HOKEJ.sk