ProFutbal.sk ProFutbal.sk

Viac než len hra. Vďaka futbalu moja nenarodená dcérka žije
zdroj: TASR/AP

Viac než len hra. Vďaka futbalu moja nenarodená dcérka žije

Či hráte futbal na najvyššej profesionálnej úrovni, alebo si raz týždenne zaťukáte s priateľmi v prenajatej hale, máte garanciu, že nie ste sami. Futbalový, a všeobecne športový, kolektív je fascinujúce, špecifické miesto. Je zdrojom zábavy, mentálnej očisty a často i bezhraničnej podpory. V dobrom i v zlom. A niekedy aj v tom najhoršom. Harry Arter (29) dostal aj vďaka futbalu podporu v najťažšej chvíli života. V momente, keď o spoločnosť nestál. No keby ju nemal, mohol mať jeho príbeh ešte smutnejšie následky.

Arter sa narodil v Anglicku, ale už pätnásťkrát reprezentoval Írsko. Nepatrí k hviezdam Premier League, no v jednej z najlepších súťaží sveta odohral bezmála sto stretnutí. A mohlo ich byť viac. V siedmich rokoch začal v Charltone, absolvoval tu i profesionálny debut. Mal ponuky aj z kvalitnejších tímov, no zostal verný Athletic. Krátko po premiére sa u mladíka začali objavovať chronické problémy s achillovými šľachami. Kvôli zdravotným ťažkostiam netrénoval takmer rok. Po návrate s ním nový tréner Phil Parkinson nepočítal, vzťah s materským Charltonom sa rozpadal. V klube skončil, hoci mu umožnili až do nájdenia si nového angažmánu trénovať s rezervou. Charlton medzitým vypadol do tretej ligy, pre klub začali ťažké časy. Arter ponúkol Parkinsonovi svoje služby bez nároku na plat, tvrdohlavý manažér napriek tomu odmietol.

Kariéra Artera visela na vlásku. Pomocnú ruku mu podal švagor Scott Parker - bývalý kapitán anglickej reprezentácie. Ubytoval ho u seba doma, pomohol mu i finančne. Arter sa po dlhom hľadaní dohodol na spolupráci s Wokingom. Kedysi žiadaný talent reštartoval kariéru v šiestej lige. Po jedinej sezóne si ho vyhliadol vtedy neznámy trénerský učeň Eddie Howe. Jeho Bournemouth sa krčil v tretej lige - ďaleko od miest, kde pôsobí dnes. Arter mal pomôcť, no po nevydarenom polroku odišiel na hosťovanie, Howe nakrátko trénoval Burnley. Potom sa ich cesty znovu spojili a začala veľká jazda Bournemouthu až do Premier League.

Harry Arter (22) od roku 2015 odohral za Írsko 15 stretnutí.

Tím s chudobnou históriou, hrajúci na maličkom štadióne pre jedenásťtisíc fanúšikov, v sezóne 2016/17 senzačne skončil na fantastickom 9. mieste v Premier League. Arter vynechal len tri zápasy. Väčšina jeho spoluhráčov sa výkonmi v historickom ročníku zaradila medzi klubové ikony. Arter k nim patril už o rok skôr. A to vďaka spôsobu, akým sa vysporiadal s najťažšou skúškou života.

Hral poloprofesionálne futbal, bol prakticky bezdomovec, potreboval finančnú pomoc. 'Čo ťažšie ho v živote mohlo postretnúť?' pýtate sa. Keď sa Harrymu konečne začalo dariť v športovej kariére, jeho osobný život postihla tragédia. V decembri 2015 čakali s partnerkou Rachel prvý prírastok do rodiny. Bábätko sa pýtalo na svet s dvojdňovým predstihom. Natešený Arter obvolal rodinu a známych, s priateľkou sa hnali do nemocnice. "'Dnes sa stretnete so svojím malým dievčatkom.' Na tieto slová zdravotnej sestry nezabudnem do konca života," začína Arter svoju odvážnu spoveď pre The Players' Tribune.

Harryho partnerke po príchode do nemocnice spravili ultrazvuk, sestrička počula tlkot srdca. Zdal sa jej trochu rýchly, preto privolala doktora. Artera poslala do auta po batožinu. "Cestou k autu som poskakoval po parkovisku. Bol som taký natešený... Pochádzam z veľkej rodiny, vždy som túžil po láske a takej tej príjemnej pochabosti v domácnosti. Vedel som, že keď sa vrátim do nemocnice, môj život sa navždy zmení."

Futbalista mal pravdu. Žiaľ, v tom najviac negatívnom zmysle. Keď sa po piatich minútach vrátil do izby, partnerku našiel v zničenom stave. Bola zronená. Vedľa nej stál doktor s prázdnym výrazom v tvári. Arter pochopil až po zúfalých slovách Rachel: "Stratili sme ju..."

"Zmeravel som, vôbec som to nechápal. Pred piatimi minútami bolo všetko v poriadku. Mali sme sa stretnúť s naším dievčatkom, s našou Renée. Pamätám si, ako som doktora opakovane vyzýval: 'Povedzte mi, v čom je problém...'"
Keď sa Harry aspoň čiastočne upokojil, lekár mu vysvetlil, čo sa stalo. Ich dievčatko zomrelo ešte pred narodením. Sestrička, ktorá dala páru falošnú nádej, omylom zachytila tlkot srdca matky. To bola príčina, prečo bilo tak rýchlo. Avšak, tá najťažšia časť všetkých len čakala.

"Doktori nám vysvetlili, že v takto pokročilom štádiu tehotenstva existuje jediná možnosť - Rachel musí naše nebohé dievčatko porodiť prirodzeným spôsobom. Nedokážem popísať, aká odvážna bola Rachel. Nikdy predtým ani potom som k žiadnemu človeku necítil taký hlboký rešpekt. Vždy som vedel, že ženy majú väčšiu vnútornú silu než muži. No nikdy som v skutočnosti nepochopil guráž matiek. Bolo to dlhých 10 hodín, kým Rachel dokázala porodiť. Bolo to najťažších 10 hodín našich životov. Keď Renée prišla na svet, bol som v takom šoku, že som nemal silu vziať ju do rúk. To ľutujem najviac.

Nedokázal som prijať realitu toho, čo sa nám stalo. Myslím, že taká už je ľudská nátura. Nikdy vám nenapadne, že sa takéto niečo stane vám. Myslíte si, že tieto príšerné veci sa dejú len ostatným. A keď to príde, nereagujete normálnym spôsobom. V tom momente sme si s Rachel vraveli, že to spoločne prekonáme a pohneme sa ďalej. Budeme sa tváriť, že sa to nikdy nestalo. Že to bola len desivá nočná mora. Moja okamžitá túžba bola zabudnúť na to, čo sa stalo. Po návrate domov som mal obsesiu z balenia vecí z detskej izby Renée. Bolo to príliš bolestivé, aby sme prechádzali okolo jej vecí. Dnes je to pre mňa nepochopiteľné, pretože na ňu nechcem nikdy zabudnúť."


Arter priznal, že po udalosti sa nachádzal na "temných miestach". Pomoc našiel najmä u spoluhráčov z Bournemouthu Charlieho Danielsa a Simona Francisa. Okrem iného mu pomohli vyjsť z temnoty. Taktiež zbalili zvyšné veci z detskej izby. Komunikovali spolu, zaujímali sa o Artera a jeho priateľku. Tri dni po nešťastnej udalosti hostil Bournemouth doma Manchester United. Írsky futbalista nechcel chýbať na hracej ploche. Nevynechal ani tréningy, futbal mu aspoň na pár hodín denne umožnil utiecť pred bolesťou. Rozhodnutie nastúpiť podporila i Rachel. Dokonca ho v deň zápasu priviezla na štadión.

"Neviem, či to bolo správne rozhodnutie. Skrátka som chcel, aby Renée bola tam hore hrdá na svojho ocka. Keď som nastúpil do auta, myslel som si, že som pripravený. No po príchode na štadión sme videli nastúpených fanúšikov so šálami. Bol som paralyzovaný, nemohol som ani len vystúpiť z auta. Nik okrem spoluhráčov nevedel, čo sa stalo. Keď som videl fanúšikov, ako sa smejú a tešia na zápas, pomyslel som si, že nemôžem nastúpiť. Táto cesta do šatne bola najdlhšia v živote. No keď som prišiel medzi chalanov, už som sa viac necítil osamotený. Tréner Howe bol neskutočný, priviedol dokonca kňaza. Pred odchodom na ihrisko sme sa v šatni modlili za Renée."

Arter nastúpil proti Manchestru United, získal ocenenie pre najlepšieho hráča zápasu a Bournemouth v pamätnom zápase zvíťazil 2:1. Medzitým už informácie o nešťastí presiakli na verejnosť a Arter si po zápase našiel tisícky správ vyjadrujúcich podporu z celého sveta. Dni plynuli, správy a esemesky ubúdali a aj blízki sa museli vrátiť k svojim životom. Harry a Rachel boli opäť sami. Oni dvaja a neuhasiteľný žiaľ. Až vtedy naplno pocítili následky toho, čo sa stalo.

"Týždeň aj niečo po smrti Renée sme hrali vonku proti West Bromwichu. Bolo vianočné obdobie a všade som sledoval všetky tie šťastné rodiny pripravujúce sa na sviatky. To bolo pre mňa devastujúce. Noc pred zápasom som nemohol spať. Okolo polnoci som pocítil obrovské teplo, mal som pocit, akoby sa steny izby približovali a zvierali ma. Dal som si dlhú prechádzku a plakal som. 'Prečo ona?' Potom som mal dlhú nočnú debatu s Richardom Hughesom z klubu (bývalý škótsky reprezentant). Vlastne to bol monológ. Upokojilo ma to, že ma nechal vyrozprávať sa. Hovoriť ten príbeh veľmi pomáha. Smútok je totiž ošemetná vec. Vracia sa pravidelne v určitých intervaloch, môže vás zasiahnuť kedykoľvek. Každý sa s podobnou stratou vyrovnáva po svojom. Mojím dočasným riešením bol futbal. No ten tú bolesť len potlačil, nepomohol mi spracovať, čo sa stalo. Spočiatku, keď ma zasiahol smútok, snažil som sa na všetko zabudnúť. No teraz už žiaľ prijímam. Keď ma zasiahne, pripomína mi to, že tu Renée bola a ako veľmi som ju miloval. Snažím sa využiť každý deň, aby bola na mňa pyšná."

O rok neskôr, keď hral Harry v Bournemouthe životnú sezónu, sa s partnerkou zišli v nemocnici opäť. 17. februára 2017 prišla na svet Raine Renée Arterová. Zdravá a plná života. "Bolo to dlhých deväť mesiacov zakončených veľkou radosťou. Rachel podstúpila plánovaný cisársky rez. Všetko sa to udialo rýchlo, doktor odrazu držal v rukách malú sestričku Renée. Pozeral som sa na neho s typickým pohľadom pre každého otca - 'Nie je toto najkrajšie bábo, ktoré ste kedy odrodili?' Bol to najúžasnejší moment môjho života." Raine vyrastá v detskej izbe určenej pôvodne pre Renée. "Aj teraz to vnímame ako ich spoločnú izbu. Navzájom sú súčasťou príbehu tej druhej."

Na deň presne rok po tragédii hral Bournemouth vonku na pôde Burnley. V 8. minúte (Arter nosí na drese číslo osem) celý štadión vstal a aplaudoval pamiatke Renée. Harryho zasiahla ďalšia, no určite nie posledná emocionálna vlna. Ako futbalista - verejná osoba - momentálne na hosťovaní v londýnskom Fulhame, bude podobným vlnám čeliť ešte niekoľko rokov aktívnej kariéry. Dnes sa už s pocitmi dokáže vyrovnať. "Okamihy žiaľu zrejme nikdy nepominú. No som za to vďačný. Kým tento žiaľ prežíva, prežíva spolu s ním aj Renée..."

Odporúčame

Najnovšie z klubu: Bournemouth

Pozri viac

Najnovšie z ligy: Anglicko

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

HOKEJ.sk