ProFutbal.sk ProFutbal.sk

Ďurica riešil hráčsku budúcnosť s Peltom i Hyballom: Ešte neviem, či sa stanem trénerom
zdroj: facebook/FC Petržalka

Ďurica riešil hráčsku budúcnosť s Peltom i Hyballom: Ešte neviem, či sa stanem trénerom

Ubehlo to rýchlo, povedal 37-ročný bývalý slovenský reprezentant Ján Ďurica. Prišla stena, cez ktorú sa dostal len ukončením hráčskej kariéry.

Počas nej obliekal dresy Dunajskej Stredy, Artmedie Petržalka, ruských klubov Saturn moskovská oblasť, Lokomotív Moskva, nemeckého Hannoveru 96, tureckého Trabzonsporu a naposledy českej Dukly Praha. V národnom tíme nastúpil na 91 duelov a zaznamenal štyri góly. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí účasť na MS 2010, EURO 2016 i s Artmediou v skupinovej fáze Ligy majstrov. S Petržalkou získal ligový titul i pohár, s Lokomotívou aj Ruský pohár.

O tom, prečo neukončil kariéru v Dunajskej Strede, hoci pred rokom bol v kontakte s trénerom Hyballom, prečo odmietol ďalšie ponuky, ako psychicky zvládol koniec kariéry, čo podľa neho tvorí dobrého trénera, čo je pre mužstvo najdôležitejšie pre posun, čo zažíval pri prvom odchode do zahraničia a aká je podľa neho budúcnosť petržalského futbalu? O tom porozprával v utorok na brífingu pár minút po tréningu. Portál ProFutbal.sk bol pri tom.

Po poslednej sezóne v Dukle Praha ste zavesili kopačky na klinec. Čo vás primälo k ukončeniu hráčskej kariéry?
Ján Ďurica:
„Vek. Tridsaťsedem rokov, to nie je žiadna sranda. Ide o zásadné rozhodnutie, ktoré len ťažko niečo zmení. Tým, že futbal ide stále dopredu, cítiť, že mladí chalani sú rýchlejší, viac vládzu. Čas a vek jednoducho neoklameš. Priznám sa, že po dvoch mesiacoch bez futbalu mi už teraz stačilo aj dvanásť minút na tréningu a mám dosť.“

Mali ste ešte ponuky na pokračovanie v hráčskej kariére?
„Bola jedna konkrétna ponuka z Jablonca. Ozval sa mi pán majiteľ Miroslav Pelta, volal mi aj tréner Rada, s jeho synom som hrával v Dukle. Ich ponuka bola zaujímavá a v prvom momente som s ňou súhlasil. Prešli však dva dni a ja som pochopil, že zo športového hľadiska im už neviem ponúknuť to, čo potrebujú. Tým, že hrajú ligu, pohár a aj Európu, pričom im ešte vypadol jeden zo stopérov, všetko by to stálo len na mne a na druhom stopérovi. Toľko veľa zápasov by som len ťažko zvládal.“

A čo návrat do kabíny Petržalky, kde teraz pokračujete ako asistent trénera?
„Je pravda, že som dostal aj túto ponuku. Rozprával som sa s majiteľmi i s trénerom Jožkom Dojčanom, pýtali sa ma, či ešte jednu sezónu neodohrám. Mňa však trochu odradila umelá tráva, na ktorej Petržalka hráva. V mojom veku je telo už trochu zhumplované, preto som sa napokon rozhodol, že túto ponuku neprijmem. Koniec kariéry by som tým len oddialil a touto cestou som ísť nechcel. Cítim, že sa musí začať niečo nové.“

Koniec hráčskej kariéry a následné začlenenie sa do civilného života nezvládajú futbalisti ľahko. Ako ste to cítili na vlastnej koži?
„Nebolo to ľahké, predsa, keď dlhé roky robíte to isté, zvyknete si na určitý harmonogram a zrazu príde stena. Bol som dva mesiace bez futbalu a už mi to začalo chýbať. Je to ťažké po psychickej stránke. Nečakal som, že ten hráčsky život ubehne tak rýchlo. Zrazu je koniec a nie je jednoduché sa vrhnúť do inej roboty. Jedny dvere sa zavreli a som rád, že som priestor našiel v Petržalke.“

V petržalskej Artmedii ste zažili ako hráč najväčšie úspechy. Bolo to rozhodujúce pre vaše rozhodnutie, aby ste sa sem teraz vrátili?
„Neviem, či by som povedal, že toto rozhodlo. Ja som totiž takúto ponuku dostal len z Petržalky. Z Dunajskej Stredy a ani z iných klubov sa nik neozval. Som však rád, že som dostal priestor práve v Petržalke.“

Petržalka (Ján Ďurica, Juraj Piroska)
V Petržalke zbiera trénerské skúsenosti aj Juraj Piroska, ten však ešte pokračuje aj v hráčskej kariére. (foto: facebook/FC Petržalka)

Ako dlho vo vás dozrievala myšlienka stať sa trénerom? Nelákal vás možno aj iný smer, či už skautský, manažérsky, respektíve agentský?
„Rozmýšľal som nad viacerými možnosťami. Ale človek musí niekde a nejako začať. Chcem sa odraziť od nuly, učiť sa. Prišiel som si sem vyskúšať, či ma trénerské remeslo bude tak napĺňať, že pri ňom zostanem. Uvidíme, čo bude v budúcnosti. Človek si musí vytvoriť určitý základ. Ak sa nejakou cestou vydám, chcem si ňou byť istý. Uvidíme za polroka či za rok, možno sa napokon vydám cestou manažérskou. Aktuálne je pre mňa dôležité, že som pri chalanoch, pri ihrisku.“

Čo je teraz pre vás v novej pozícii najdôležitejšie?
„Poviem pravdu, že prvé tri dni som sa iba rozkukával. Nie je to sranda. Kto si myslí, že sa len postaví pred chalanov a niečo im bude rozprávať, mýli sa. Presne preto je dôležitá škola. Preto sa študujú licencie, hoci len tá nestačí. Treba sa učiť. Všetko má svoju postupnosť. Nechcem niečo predbehnúť, lebo keď spravím chybu, budem sa musieť vracať. Tak ako vo futbale, človek niekde začne a časom sa niekam dostane, prepracuje sa na inú úroveň. Verím, že dokážem svoje skúsenosti z hráčskej kariéry zužitkovať a chalanom pomôcť. Určite chcem doštudovať aj PRO licenciu, ktorá začína v januári. Ale ešte neviem, či začnem teraz, alebo o dva roky.“

Na pozícii asistenta už minulú sezónu vypomáhal aj Juraj Piroska, stále ešte aktívny hráč Petržalky...
„No a tým, že som došiel ­ja, tak on musel ísť pekne preč. (smiech) Ale nie, žartujem. Pokiaľ Ďuro bude chcieť byť trénerom, to je na ňom, predpoklady na to má. Úlohy sme si zatiaľ podelili. Ja som tu len tri dni. Všetko mi ukazujú, pripravujú ma. Ja ako tréner zatiaľ nemám žiadnu skúsenosť. Učím sa od Jožka Dojčana, asistenta Dominika Tótha i Mira Mentela. Sú tu mladí, perspektívni tréneri. A tým, že poznám osobne veľa trénerov, zbieram informácie aj od nich.“

Za svoju kariéru ste zažili viacerých trénerov. Viete povedať, čo má v sebe mať dobrý tréner a naopak, čo ste si z kariéry vzali ako výkričník, na čo si ako tréner budete dávať pozor?
„V prvom rade, poloha hráča a trénera je iná. Hráč príde na tréning, dá si kopačky, dres a presne vie, čo má robiť. Tréner musí rozmýšľať, sledovať hráčov, vedieť ako sa cítia a ako zmýšľajú, prečo nie sú hlavou na tréningu a prečo sa cítia zle. Musí mať cit a dokázať komunikovať, predsalen, na každého hráča musíte ísť inak. V Lokomotíve som zažil v priebehu siedmich či ôsmich rokov asi dvanásť trénerov. Menili sa niekedy aj každého polroka. Zažil som vzlety aj pády. Človek sa musí cez to zlé dostať a v tej chvíli, keď sa nedarí, musí sa zatnúť a makať.

Úspechy, ktoré som zažil, boli pod trénermi Vladimírom Weissom a Jánom Kozákom, tiež rád spomínam na Slavena Biliča, ktorý ma viedol v Lokomotíve. Dôležité bolo, že mali nielen dobré tréningy, ale boli dobrí aj po ľudskej stránke. Vedeli sa s vami porozprávať, dokázali napríklad hráčovi vysvetliť, prečo nehrá. Boli trochu psychológovia. Táto vlastnosť je pre dobrého trénera potrebná, dôležitá a cenná. Ak sa napokon stanem trénerom, budem sa hlavne snažiť, aby som bol aj dobrý psychológ.“

Čo by ste hráčom povedali: čo je pre mužstvo najdôležitejšie, aby sa posunulo ďalej?
„Sila spočíva najmä v kolektíve, v partii. Pamätám si to aj z času Artmedie. My sme nemali top hráčov. Kto tam bol top hráč? Nikto. Ondro Debnár odkopol koľajnicu, ja takisto. Tam sa zišla len skvelá partia. V mnohých zápasoch sme mali šťastie, či proti Kairatu, či proti Celticu. Ak chalani utvoria dobrú partiu, budú ťahať za jeden povraz s trénermi, vtedy mužstvo pôjde hore. Samozrejme, musia do toho dať aj kvalitu a srdce, bez toho to nejde.“

Porto - Artmedia Petržalka (Ján Kozák, Ján Ďurica)
V súčasnosti sa trénerstvu venuje už viacero členov bývalej Artmedie. V Slovane zaskakuje Ján Kozák mladší, oficiálne stále len tréner druholigového béčka. „Situácia v slovenskej lige je všelijaká. Jano Kozák mladší tiež potrebuje šancu. Prečo nie, je mladý, ambiciózny tréner. Má otca, od ktorého sa môže učiť,“ poznamenal na jeho adresu Ďurica. Takto sa svorne tešili v Porte počas Ligy majstrov. (foto: TASR/AP)

Máte za sebou prvé momenty, keď ste do Petržalky prišli ako tréner. Pamätáte sa ešte na ten prvý moment, keď ste do vtedajšej Artmedie prišli ako hráč?
„Veľmi dobre. S Dunajskou Stredou sme boli na sústredení v Dolnom Kubíne. Prišlo pre mňa auto, Petržalka mala vtedy paradoxne sústredenie práve v Dunajskej Strede. Prvý, kto ma privítal, bol už nebohý Marek Krejčí. Aj ďalej sú tie spomienky na Artmediu len a len pozitívne. Všetci vieme, čo sme tam zažili, aké zápasy sme odohrali, aké fantastické úspechy sme dosiahli. Bolo to fantastické obdobie.“

Pamätáte sa na svoju prvú zahraničnú zmenu do Moskvy?
„Vôbec som si nevedel predstaviť, že pôjdem do Ruska. Keď som tam prvýkrát prišiel, týždeň som na izbe preplakal, dostal som hnačku, zvracal som. Povedal som si, že na to kašlem a vraciam sa. Potom sa ale človek oťuká, tvorí si charakter. Každým dňom je silnejší a silnejší. Každé obdobie bolo niečím špecifické, či v Armtedii, ktorá bola pre mňa prvým krokom do zahraničného futbalu, či neskôr v Rusku, Turecku. Vždy prišlo obdobie, kedy to bolo super a obdobie, kedy to bolo horšie.“

Ako by ste zhodnotili svoju poslednú sezónu hráčskej kariéry?
„K tomu by som sa zase nerád vracal. Nebolo to úplne ideálne, keďže sme s Duklou Praha vypadli z najvyššej súťaže. Bol som trochu sklamaný, ale taký je futbal, neprináša len radostné skúsenosti. Určite to na niečo bolo aj dobré.“

Nemrzí vás, že ste neukončil hráčsku kariéru doma na Slovensku?
„Prečo? Aby ste mi nakladali, keď sa mi nepodarí zápas? (smiech) Ale nie, ja len žartujem. Minulý rok, keď som s agentom riešil, že by som ešte išiel na rok niekam hrať, bola v hre aj Dunajská Streda. Pomohol by som mužstvu, kde som vyrastal, Ľubo Šatka by sa mohol pri mne možno trochu zviditeľniť, niečo pobrať z mojich skúseností, možno by ho to strhlo k lepším výkonom a narástla by aj jeho cena. Sedel som aj s trénerom Hyballom. Klub sa však rozhodol ísť iným smerom, cez výchovu a predaj mladých hráčov, to som rešpektoval. Keď potom prišla ponuka z Dukly, dohodli sme sa.“

Keď sa pozriete na svoju hráčsku kariéru, môžete vyjadriť spokojnosť?
„Absolútnu. So svojou kariérou som spokojný. Či Artmedia, či Lokomotíva, či Trabzon, ale aj Dukla, hoci tam to nebolo úplne ideálne. Možno som nehral v top kluboch, ale som rád za to, kde som hral. Každý máme svoju cestu nejak určenú. Tá moja bola dlhá a krásna. Keď sa na to pozriem spätne, nič neľutujem.“

Ján Ďurica (Petržalka)
Ján Ďurica ako nový asistent trénera FC Petržalka pred médiami. (foto: TASR)

Aktuálne druholigová Petržalka prešla za posledné roky úžasnou cestou z piatej ligy. Vy ste z nej však odchádzali v časoch, keď klub patril medzi slovenskú elitu a hral skupinovú fázu Ligy majstrov. Ako vidíte budúcnosť Petržalky?
„Myslím si, že Petržalka sa raz vráti do prvej ligy. Musí však na to byť pripravená a mať podmienky, koncept. Aby po vybojovanom postupe medzi elitu, na tej najvyššej úrovni aj zotrvalo. Musí to mať hlavu a pätu. O rok bude v lige zakázaná umelá tráva, ani nevieme, ako sa to vyrieši. Bol by som rád, ak by sa Petržalka dostala do prvej ligy, pretože si to historicky zaslúži. Čaká ju však ešte určitá cesta.“

Odporúčame

Najnovšie z klubu: FC Petržalka

Pozri viac

Najnovšie z ligy:

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Rozhovory

Pozri viac

HOKEJ.sk