„Hral som súťažne od 7 do 37 rokov. Moja kariéra mala vrcholy i pády. Žiaden neúspech ma nemrzí, kto robí, robí aj chyby. Ľúto mi je len zranení. Nebyť ich, mohol to byť iný príbeh,“ hovorí exkluzívne pre ProFutbal.sk po Milanovi Škriniarovi druhý najdrahší slovenský futbalista a jeho predchodca v Interi Miláno Vratislav Greško (40). Bývalý ľavý obranca a dnes viceprezident Podbrezovej pôsobil v Taliansku, keď bola Seria A na samom vrchole. Počas kariéry mnohokrát padol, no zakaždým dokázal vstať. Ako hovorí: „Prehra vás často posunie ďalej ako víťazstvo.“

Dva a pol roka od konca vašej ligovej kariéry sa dnes stretávame na Trojkráľovom futbalovom turnaji v Trnave. Ako sa po kondičnej stránke cítite na podobných akciách?
„Futbal nehrávam vôbec, naposledy v máji exhibíciu proti Španielom. Mám funkciu v Podbrezovej, vlastním Divadlo u Greškov v rodnom Tajove. Zvyšok voľného času venujem rodine, pretože keď zmeškáte detstvo svojich potomkov, už to nedobehnete. Pri súťažnom športe som zotrval vo forme krosových behov, no to nie je futbal a aj dnes to cítim.“

Čo pre vás dnes znamená bratislavský Inter, ktorý vás objavil v Banskej Bystrici a po dvoch sezónach vyslal do veľkého futbalu?
„Inter je jedna z mojich srdcoviek, vystrelil ma do sveta. Chcelo to aj kus šťastia, ktorému je treba ísť naproti vytrvalosťou, cieľavedomosťou a nekonečnou sebadôverou. Otec mi pomáhal, kým ho nepohltilo podnikanie, musel som sa prebíjať sám. Učil som sa na chybách. Aj tých vlastných.“

Na konci vašej prvej sezóny v zahraničí stačila Leverkusenu na pôde Unterhachingu remíza a stali by ste sa bundesligovými šampiónmi. Prehra 0:2 posunula titul do rúk Bayernu Mníchov. Mali ste len 22 rokov...
„Bol to strašne náročný rok. Nová kultúra, prostredie, iný level. Bayer bol vtedy nabitý hviezdami. Buldodžou húževnatosťou som sa dostal do zostavy, no potom som si natrhol sval a bolo po sezóne. Kto robí, robí chyby, naša najväčšia hviezda Michael Ballack si v tom dueli strelil vlastný gól. Vyzeralo to, že budeme mať všetko a napokon nebolo nič. Nepodarená sezóna mi dala zmysel na až Eure hráčov do 21 rokov, kde sme skončili štvrtí.“

O dva roky neskôr ste boli v rovnakej situácii, keď ste o titul prišli v poslednom kole. Tentoraz s milánskym Interom a po vašej chybe (Poborský po Greškovej nedôraznej malej domov gólom do šatne vyrovnal na 2:2, Lazio zvíťazilo 4:2)...
„Nebyť tej chyby, spomínal by som na svoju kariéru možno inak. Nie je to však tak, že by ma to mátalo a budilo zo sna. Je to už sedemnásť rokov, titul sme si prešustrovali v iných zápasoch. Aj dnes ma ešte kontaktujú talianske médiá a snažia sa z toho urobiť senzáciu. Je to už dávno za mnou.“

Inter bol vtedy s Ronaldom, Vierim, Seedorfom či Javierom Zanettim svetovou špičkou. Ako tieto hviezdy pristupovali k neznámemu slovenskému mladíkovi?
„Normálne, so Zanettim alebo brankárom Toldom som dodnes v kontakte. Keď však prišiel tréner Héctor Cúper, pýtal sa, čo to Slovensko je a kde to leží. Nevedel, kto som, čo som, z kade som. Nakoniec mi vďaka môjmu prístupu začal dôverovať.“

Ronaldo je jedným z najlepších futbalistov histórie, aký je po ľudskej stránke?
„Je Juhoameričan, s tými som vždy vychádzal. Tréning, zápas, hrám, nehrám - idú si za každých okolností svoje srandy. Mal vtedy rozrobené s Nicolom Ventolom, strihali si ponožky. Ronaldo bol absolútnou superstar. Keď ma bol pozrieť Robo Minařík z RTVS, zbadal ho na chodbe a zostal ako zamurovaný. Rovnako môj otec. Rony býval nado mnou. Keď som kupoval auto a nechceli mi spraviť cenu, prišiel na pomoc a vybavil zľavu.“

Na následné pôsobenie v Parme spomínate ako na zlú skúsenosť. Prečo?
„Bolo to ako vo fabrike pred krachom. Nechcel som tam ísť, nebyť tej chyby proti Laziu, Inter by mi možno ponúkol päťročný kontrakt. Avšak, prehra vás často posunie ďalej ako víťazstvo. Vedel som, že musím včas korigovať situáciu, tak som po polroku odišiel a dostal možnosť hrať v Premier League.“

S akou nálepkou ste prichádzali do anglického Blackburnu?
„Tréner Souness vyhlásil, že kúpil mačku vo vreci. Nepoznal ma, no ľudia z Talianska mu povedali, že ma musí vziať. Prezentovali ma ako výborného hráča, ktorý vo svojom klube nehráva. Napokon bol mnou príjemne šokovaný.“

Mimo Španielska ste hrali vo všetkých TOP ligách, kde sa vám najviac páčilo?
„Norimberg a Inter Miláno. Bundesliga má obrovské renomé a je symbolom profesionalizmu. V Norimbergu sme sa stretli viacerí Česi a Slováci, je to pri hraniciach, famózna mentalita i prostredie. Vyhrali sme Nemecký pohár, bolo to skvelé obdobie. Na druhej strane, keď sa vám v Taliansku darí, všetko je tam veľmi ľahké. Napriek tomu, že som v Interi nebol nosič kvality, no nosič vody.“

V reprezentácii ste pôsobili sedem rokov, no na záverečný turnaj sa podarilo postúpiť až generácii po vás. Chýbal vám režisér hry, akým boli Dubovský či neskôr Hamšík?
„K svetovému šampionátu sme boli blízko i my, no v baráži o MS 2006 sme dostali Španielov a vonku chytili päťku. Nemali sme vtedy toľko hráčov v zahraničí, mali sme užší káder. Rozdieloví hráči ako Mintál či Janočko v tíme boli. Chýbalo nám len viac praxe z náročných súťaží, ktorú dnes mladí chlapci získajú ľahšie.“

O Škriniarovi a spoluhráčoch z „dvadsaťjednotky“ - Jedno je prestúpiť, druhé sa presadiť
„Milan má za sebou celkom slušný začiatok, teraz nastal v Interi útlm. Musí naďalej pracovať a na nič iné nepozerať. Dôležité je, aby zostal zdravý a našiel motiváciu hrať na vrchole ešte ďalších minimálne trinásť rokov. Avšak, ako aj u ostatných jeho rovesníkov, na hodnotenie bude čas. Jedno je prestúpiť, druhé sa presadiť. Úspech na mládežníckej úrovni neznamená úspech na seniorskej. Pozrite sa na ,dvadsaťjednotku´, ktorej som bol súčasťou. A to sme skončili štvrtí v Európe a hrali na olympiáde.“