ProFutbal.sk ProFutbal.sk

Ich krajinu sužujú nepokoje, oni bojovali na ihrisku. Sýrčania zostali na prahu futbalovej senzácie
zdroj: twitter/BBCMOTD

Ich krajinu sužujú nepokoje, oni bojovali na ihrisku. Sýrčania zostali na prahu futbalovej senzácie

Aspoň na chvíľu mohli myslieť na niečo iné. Krajina, v ktorej zúria občianske nepokoje, bola na dosah historickému športovému úspechu. Príbeh Sýrčanov je silný najmä kvôli nefutbalovým dôvodom.

Od septembra 2016, kedy kvalifikácia o postup na svetový šampionát v Rusku začala, naháňali reprezentanti Sýrie súperom strach. Na „domácej“ pôde, ktorú mali futbalisti pre veľké nepokoje vnútri krajiny až v tisícky kilometrov vzdialenej Malajzii, boli nezdolateľní. Uzbekistan i Katar odchádzali bez bodu, Irán, Južná Kórea i Čína vybojovali remízu. Podarilo sa im vyhrať dokonca aj na pôde Číny, u favorita z Iránu remizovali a v Južnej Kórei, Uzbekistane i Katare prehrali len tesne (0:1).

Napokon im chýbali len tri body na priamy postup. Famózne výkony ich však vyniesli na tretiu priečku, ktorú potvrdili až v predposlednom stretnutí na pôde Iránu. Ak by Omar Al Soma nevsietil v tretej minúte nadstaveného času gól na 2:2, do baráže proti tretiemu mužstvu druhej skupiny by pravdepodobne išiel Uzbekistan. Hráči na ihrisku i na lavičke s celým realizačným tímom skákali od radosti, ukazovali smerom k nebesám a napokon spolu kľačiac na ihrisku a posielali modlitby k nebu.

V skupine B sa tiež do poslednej chvíle nevedelo či pôjde o Japonsko (nakoniec prvé), Saudskú Arábiu (nakoniec druhá) či Austráliu. Práve partia okolo legendárneho útočníka Tima Cahilla vyzvala ázijského outsidera. Tieto dva štáty sa proti sebe postavili, aby sme spoznali odpoveď, kto z Ázie bude bojovať o miestenku na svetový šampionát so štvrtým tímom zóny CONCACAF združujúcej krajiny Severnej Ameriky a Karibskej oblasti.

Piaty a desiaty október si zapísali do diára všetci obyvatelia Sýrie. Play-off odštartovali „doma“ – na štadióne Hang Jebat v Malajzii, o päť dní zohrali odvetu na Olympijskom štadióne v Sydney. V meste Malaka sa všetko vyvinulo podľa predstáv. Aj keď hostí dostal do vedenia v 40. minúte Robbie Kruse, Sýria vyrovnala opäť zásluhou Omara Al Somu päť minút pred koncom z penalty. Výsledok 1:1 nechával do odvety všetko otvorené.

Krviprelievanie bolo konečne po siedmich rokoch aspoň na chvíľu pozastavené. Tváre celej krajiny boli uprené na televízne obrazovky. Futbalová lopta plachtiaca po trávniku dala ľuďom aspoň na moment zabudnúť na krutú a smutnú realitu, pokračujúcou za oknami ich príbytkov. Študenti dostali voľno, ľudia vyšli do ulíc. Partia okolo kapitána Zahera Midaniho vybehla pred 42-tisíc ľuďmi na najväčší zápas života. Hráči z egyptskej, jordánskej, kuvajtskej či katarskej ligy na súpera vybehli a už v šiestej minúte šokujúco vyhrávali 1:0. Strelec? Kto iný ako Omar Al Soma...

Potom však prišiel tvrdý futbalový úder od niekdajšej hviezdy Evertonu. Po ďalších šiestich minútach vyrovnal a hoci Sýrčania odolávali a stretnutie dospelo až do predĺženia, už v jeho začiatku rozhodca z Uzbekistanu – krajiny, ktorú Sýria vyradila v kvalifikačnej skupine – prísne vylúčil Mahmouda Al Mawasa. Krátko na to bezmála tridsaťosemročný veterán Cahill svojim päťdesiatym reprezentačným gólom rozhodol o víťazstve. Spravodlivom, ale pre súpera o to bolestivejšom.

Tyč, ktorú na konci po priamom kope trafil Omar Al Soma, už len symbolicky odzvonila nádejam Sýrčanov na úspešný boj aspoň na zelenej ploche. Pre krajinu, ktorá sa nikdy nezúčastnila na svetovom podujatí, bol účastník posledných troch majstrovstiev sveta privysokou prekážkou. „Nebolo to len o futbale. Ľudia v našej krajine mohli aspoň na chvíľu myslieť na niečo iné, než na tento občiansky konflikt,“ hovorí pre CBN osemnásťročná Danu Abu Shaar stískajúc v ruke národnú vlajku, ktorú po záverečnom hvizde zmáčala slzami.

Prezident Baššár al-Asad vydal tlačovú správu, kde nazval sýrskych hráčov hrdinami. „Podarilo sa vám niečo, čo nedokážu nielenže politici, ale ani vysokopostavení duchovní. Vy ste zjednotili túto krajinu,“ odkázal im po barážovom dvojzápase. Jeho hrdosť však nebola nad smútok občanov. Obchody i kaviarne sa pozatvárali nezvykle skoro, ulicami neprešiel krátko po záverečnom hvizde ani jediný človek.

Nie celá krajina však bola spojená pre úspechy reprezentácie. Úplne iná nálada bola v oblastiach ovládaných opozíciou. Dvadsaťštyriročný Khair Ali al-Daoud fandil Austrálii a vôbec sa tým netajil. „Sledoval som všetky sýrske zápasy a v každom jednom som prial víťazstvo súperom. Som šťastný, že nepostúpili na majstrovstvá v Rusku. S pomocou Boha tu čoskoro budeme mať slobodný sýrsky tím, ktorý bude reprezentovať celú krajinu,“ vyhlásil obyvateľ severozápadného mesta Idlib, kam sa presťahoval z Aleppa.

Hrdinom nie je Baššár al-Asad, ale generálny sekretár

V metropole Damasku sa týčila veľkoplošná obrazovka, za ňou billboard s odhodlaným výrazom sýrskeho prezidenta a tisíckami vojakov. Nielenže sa na futbalovom úspechu nepričinili, nikomu z nich sa nepodarilo ani z časti to, čo obyčajným futbalistom. „Pre mnohých je podobný pohľad šokom, pre nás rutinou. Nesmieme ukázať slabosť. Musíme žiť stále rovnako a veriť, že raz bude všetko také, ako kedysi. Futbal je momentálne nástrojom lásky, spája všetkých Sýrčanov a ukazuje, že držia spolu. Presne tak, ako pred začiatkom vojny,“ nechal sa počuť generálny sekretár sýrskej futbalovej reprezentácie Kouteibah Al Refai.

Práve tohto pána označila BBC vo svojej reportáži ako kľúčového muža. Jeho profesiu vníma ako azda najnáročnejšiu na svete. Musí zháňať peniaze v zdevastovanej krajine a zariaďovať bezproblémový chod celého tímu. Napríklad, len týždeň pred začiatkom ázijskej kvalifikácie sa nečakane zrušila dohoda Sýriou a Macaom, kde mali hrávať domáce zápasy. Iba 24 hodín pred duelom podala pomocnú ruku Malajzia.

„Vo futbale nie je nič nemožné, stále máte nádej,“ hovoril asistent trénera Tarek Jabban zarábajúci 100 dolárov mesačne, len o pár desiatok menej od šéfa lavičky Aymana Hakeema. „Výsledky a výkony, ktoré sme dosiahli, sú zázračné a dôkazom silného ducha. Žijeme vo veľmi zlých podmienkach. Ostatné krajiny môžu hrať doma pred svojimi divákmi a plnými tribúnami, ale my nie. Stále hráme mimo našich domovov,“ smúti.

„Napriek ohromnej bolesti, v ktorej žije celá krajina, nám ľudia neprestali veriť a povzbudzovať nás. Minimum, čo sme pre zmiernenie utrpenia nášho ľudu mohli urobiť, je priniesť mu radosť aspoň na niekoľko hodín,“ poznamenal 21-ročný stopér Omar Midani. Za víťazstvo, rovnako ako jeho spoluhráči, berie tisíc amerických dolárov. Pre niekoho smiešne číslo, pre bežných Sýrčanov pri zhruba 1000 % devalvácii sýrskej libry nepredstaviteľná suma.

Milióny ľudí sa už snažilo z krajiny utiecť, výnimkou nie sú ani futbalisti. Túžia odísť z krajiny, zarobiť peniaze a zachrániť si rodinu zo spustošenej krajiny. „Futbal bol u nás pred vojnou o niečom inom. Boli sme z neho šťastní, starali sme sa len oň a o školu. Teraz jedinou vecou, ktorá nás skutočne zaujíma, je snaha mať krajinu ako kedysi,“ poznamenal obranca hrajúci prvú ligu v Spojených arabských emirátoch. A celý svet dúfa, že raz sa to podarí...

Najnovšie z klubu: Sýria

Pozri viac

Najnovšie z ligy: MS 2018 - Ázia

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Reprezentácia - Ostatné

Pozri viac

Odporúčame

HOKEJ.sk