V Taliansku našiel druhý domov. Na rodnú krajinu napriek tomu nedá dopustiť, a tak pravidelne cestuje spod Tatier na Apeninský polostrov. Po tom, ako ukončil profesionálnu hráčsku kariéru hľadal uplatnenie. Už dva roky pracuje ako agent a tvrdí, že v tejto práci sa našiel.

Martin Petráš (37) si ako jediný slovenský futbalista zahral na majstrovstvách Európy hráčov do 21 rokov (2000), Olympiáde (2000) i majstrovstvách sveta (2010). Okúsil chuť európskych pohárov, splnil si sen o pôsobení v Taliansku. O kariére hráča, agenta, ale aj o slovenskej lige a národnom tíme porozprával exkluzívne pre PROFUTBAL.sk.

"Veľa vecí je pre mňa stále nových, no je to práca, v ktorej som sa našiel. Napĺňa ma a dáva mi strašne veľa."

Začnime od toho najaktuálnejšieho. Čomu sa momentálne venujete?
Martin Petráš: "Pred dvoma rokmi som začal pracovať ako hráčsky agent. Žijem striedavo v Taliansku a na Slovensku. Striedam tieto dve krajiny, no čo sa týka mojej práce, nemám žiadne obmedzenia. Venujem sa aj iným hráčom, ktorých máme po celej Európe."

Čo všetko vaša práca obnáša?
"Založil som si svoju agentúru, mám svojich hráčov. Na začiatku mojej kariéry agenta som sa ale skontaktoval s pánom Venglošom, ktorý bol kedysi mojím prvým agentom. On má v Taliansku dosť hráčov, a tým, že ja tam trávim dosť času, dohodli sme sa na spolupráci, ktorá sa postupne čoraz viac prehlbovala. Stal som sa členom jeho agentúry, prakticky deväťdesiat percent vecí robíme spolu. Pre mňa je to veľké plus, pretože pán Vengloš robí túto prácu viac než dvadsať rokov. Každý deň sa od neho mám čo učiť. Veľa vecí je pre mňa stále nových, no je to práca, v ktorej som sa našiel. Napĺňa ma a dáva mi strašne veľa. A tiež ja môžem veľa dať hráčom, tým, že som hral na vrcholnej úrovni a vo futbale som si prešiel všetkými možnými situáciami. Mám so všetkými výborný vzťah, navzájom sa rešpektujeme. Pozitívna spätná väzba zo strany chalanov je pre mňa najdôležitejšia."

V Taliansku ste prežili už kus života. Zameriavate sa teda predovšetkým na prácu v tejto krajine?
"Mám v Taliansku dosť kontaktov, keďže z mnohých mojich bývalých spoluhráčov sa stávajú tréneri, športoví riaditelia či agenti. Najviac energie teda venujem hráčom v Taliansku, no tie hranice nie sú nijako uzavreté. Ani by som to nechcel. Futbal nie je len o Taliansku, dá sa robiť všade. Záleží na danom hráčovi, čo potrebuje, čo je najlepšie pre jeho rast. Nie vždy musí byť prestup zo Slovenska do Serie A tým správnym krokom. Niekedy je potrebné nájsť istú medzistanicu. Vždy to aplikujeme podľa potrieb jednotlivca, čo mu najviac sedí. Určite to nie je tak, že by som riešil len prestupy v rámci Talianska, to nie."

Boli ste už pri nejakom medializovanejšom prestupe?
"Ako som už povedal, za tie dva roky som sa stále len učil, je to veľká škola. V tejto zime jeden z mojich gólmanov Benjamín Száraz prestúpil zo Senice do Dunajskej Stredy. Stále pracujem, stále sa učím, s hráčmi sa posúvame ďalej. Túto zimu bol blízko k prestupu do Švédska Denis Vavro zo Žiliny. Zatiaľ to nevyšlo, budeme na tom pracovať ďalej. V lete som zasa sprostredkoval hosťovanie Nora Gyömbéra do Pescary. To bola prvá vec, v ktorej som bol stopercentne zainteresovaný. Pri ostatných zatiaľ sledujem a načúvam."

Je to správna cesta, ak sa hráči vydajú do zahraničia už v tínedžerskom veku?
"Ani nie. Myslím si, že doba sa posunula. Keď sa otvorili hranice, všetci chceli ísť von. Vždy je to však individuálne a záleží na danom hráčovi. Som presvedčený, že cesta vedia aj cez našu ligu. Dá sa vďaka nej dostať von. Mladí hráči však musia byť správne vedení. Ja vždy dávam za príklad Žilinu, Trenčín či Dunajskú Stredu. Iste, je pekné, keď sú hráči už v mládežníckych mužstvách veľkých klubov, ale ten prechod do "áčka" je veľmi ťažký. V Taliansku je napríklad nesmierne náročné prebojovať sa do Serie A. Sú tam veľké tlaky: mediálne, finančné, sponzorské, divácke. Nie je jednoduché dostať nejakého mladého chlapca z dorastu do A-tímu. Väčšinou sa to rieši hosťovaním v druhej či tretej lige. Dnes je podľa mňa správna cesta aj tá, ak mladí hráči odohrajú jednu, dve dobré sezóny v domácej lige. Von sa tak môžu dostať za oveľa lepších podmienok, ako keď odídu ako dorastenci. Ale, samozrejme, vždy je to individuálne, záleží od daného hráča."

Neuvažovali ste napríklad nad prácou trénera?
"Trénerstvo ma nikdy nelákalo. Ešte keď som hrával, mnohí moji spoluhráči k tomu smerovali. Písali si nejaké systémy, na ihrisku niekedy rozmýšľali ako tréneri. Ja som to nikdy nemal v hlave. Futbal som si užíval až do posledných zápasov. Nikdy som nepomyslel na to, že sa stanem trénerom. Nikdy nehovor nikdy, no nemám k tomu vzťah."

"Veľa mojich bývalých spoluhráčov sa ma pýta, ako som zvládol ukončenie kariéry. Je to ťažké obdobie, pretože človek fakt nevie, čo bude robiť, ak niečo nemá dopredu naplánované. Ani ja som nevedel. Skončil som zo dňa na deň."

V novembri ste oslávili 37. narodeniny, teoreticky by ste mohli ešte aj aktívne hrať. Už vás to neťahá na trávniky?
"Ja som si futbal užíval, ešte aj v poslednej sezóne som odohral približne 35 zápasov. Potom nastal zlom. Mal som ešte nejaké ponuky, ale už to nebolo nič zaujímavé. Viete, človek je zvyknutý hrať na nejakej úrovni a posledný rok som hral už len v nižšej súťaži. To človeka prestane vnútorne tešiť, úroveň je nižšia, nezakrývam, že aj financie sú už len také, aké sú. Samozrejme, z futbalu som mal radosť, tešil som sa na tréningy, na partiu, na zápasy. No som typ, ktorý premýšľa aj o budúcnosti. Mohol som si predĺžiť kariéru o rok či dva, no čo potom? V štyridsiatke sa zobudím a čo budem robiť? Čo som za posledné roky kariéry zarobil, to som aj minul na živobytie. Už tam nebola žiadna perspektíva. Skončil som ako 34-ročný, potom som ešte jeden rok hrával po večeroch v San Maríne, kde sme mali dva tréningy cez týždeň, plus zápas. Popritom som si niečo rozbiehal, povedal som si, že si budem budovať kariéru. Vedel som, že to nebude jednoduché."

A nebolo?
"Vôbec nie. Veľa mojich bývalých spoluhráčov sa ma pýta, ako som zvládol ukončenie kariéry. Je to ťažké obdobie, pretože človek fakt nevie, čo bude robiť, ak niečo nemá dopredu naplánované. Ani ja som nevedel. Skončil som zo dňa na deň. Snažil som sa niečo robiť. Pomáhal som jednej firme so športovými pomôckami, robil som si kurz športového riaditeľa. Chvíľu som pracoval pre jeden klub v Serie B, kde bol športový riaditeľ môj dobrý kamarát. Bol som jeho pravá ruka, skaut. Jedného dňa ho ale vyhodili a ja som tak tiež prišiel o prácu. Úplnou náhodou, pred dvoma rokmi v januári, ma tento môj kamarát požiadal, aby som mu sprostredkoval stretnutie s Karolom Kiselom v Prahe, ktorý bol vtedy športovým riaditeľom Slavie. Mali záujem o ich hráča. Bol som prostredník tohto prestupu a vtedy som si povedal, že by som mohol robiť agenta. Veď predsa máme dosť kvalitných slovenských hráčov, v Taliansku mám veľa kontaktov, prečo to nevyužiť? Začal som, no je to nový svet, noví ľudia. Nie je to jednoduché. Človek nevie, čo ho čaká. Po asi štyroch mesiacoch som oslovil pána Vengloša, či by som mu v Taliansku nemohol nejako pomôcť. Vedel som, že má v krajine veľa hráčov, o ktorých sa treba starať, byť im na blízku. Tak sme sa dohodli. Ubehli dva roky a neľutujem toto rozhodnutie."

Na futbal ste ale hádam nezanevreli...
"Určite nie, baví ma chodiť na zápasy. Mám radosť z toho, keď som na zápasoch, kde hrajú moji hráči, keď sa im darí. Samozrejme, som tu pre nich, aj keď sa im nedarí. No to sú už pre mňa iné emócie, ako keď som hral. Pre mňa je emócia, keď mužstvo vyhrá, keď sa chlapcom darí a moji hráči sú šťastní. Stačí len objatie po zápase, vďaka ktorému vidím, že ten hráč je rád, že som tam bol, že ho podporujem. To sú momenty, ktoré ma dnes napĺňajú šťastím. Obyčajné objatie, bezprostredná radosť. To ma posúva ďalej. Futbal je stále môj život, ale už z úplne inej strany."

Obujete si ešte občas kopačky?
"Hrať nehrám. Odkedy som skončil kariéru, tak som si zahral raz. Bolo to počas majstrovstiev Európy vo Francúzsku, kde sme si zahrali s novinármi. To bolo prvý a zatiaľ aj poslednýkrát, čo som mal po skončení kariéry obuté kopačky na nohách. Mám aj problémy s kolenom. Futbalu som dal veľa. Niekedy možno až príliš. Strávil som sedemnásť rokov na vrcholnej úrovni. Dnes si len tak niekde zahrať, to ma nenapĺňa. Venujem sa iným veciam. Samozrejme, stále športujem, no futbal nehrávam."

"Vysnívané Taliansko bolo pre mňa ďalším posunom v kariére. Všetci v tej dobe išli za peniazmi do Turecka či do Ruska. Mohol som ísť aj ja, no odmietal som to. Môj sen bol ísť do Talianska, hoci za iné finančné podmienky."

Od roku 2006 ste hrali v Taliansku. Prirástla vám táto krajina k srdcu?
"Bol to môj sen hrať v Taliansku. Splnil som si ho. V Česku som strávil šesť rokov, bol to tiež taký môj prechodný domov. So Spartou Praha som hral európske poháre, Ligu majstrov, ťažké zápasy proti veľkým klubom. Vysnívané Taliansko bolo pre mňa ďalším posunom v kariére. Všetci v tej dobe išli za peniazmi do Turecka či do Ruska. Mohol som ísť aj ja, no odmietal som to. Môj sen bol ísť do Talianska, hoci za iné finančné podmienky. Strávil som tam ako hráč osem rokov. Futbal v Taliansku je úplne o niečom inom, je to pre nich náboženstvo. Stal som sa súčasťou tohto systému, futbal vnímam ako oni."

Lákal vás samotný futbal či skôr život v krajine?
"Hlavne futbal, ale určite aj ten životný štýl. Chodil som do Talianska často na dovolenku, ich život ma vždy lákal. Chcel som si to vyskúšať každodenne, prežiť si to. Je to skúsenosť, ktorá mi dala veľa nielen do futbalového, ale aj do bežného života."

Sú Taliani takí, ako ich poznáme z filmov?
"Väčšina Slovákov pozná dovolenkových Talianov. Tam je to ale iné. Každodenný život v Taliansku nie je len pizza, špagety a pohoda. Nie je to také jednoduché, ako sa možno zvonku zdá. Záleží aj od toho, kde žijete. Taliansko je strašne veľké. Je enormný rozdiel medzi severom a juhom. Ja som zažil obe možnosti. Na juhu je to väčšia pohoda, každý tam má na všetko čas, ľudia žijú pokojnejšie. Nie sú tak pohltení dobou, majú väčší kľud, nerobia si z vecí veľkú hlavu. Na severe je to diametrálne odlišné. Také Miláno, to je džungľa. Veľkomesto. Ľudia sa musia obracať, je to tam tvrdý boj. Ja dnes pendlujem medzi Talianskom a Slovenskom, takže si beriem z každého rožku trošku. Všade je dobre. Aj preto je práca, ktorú robím, zaujímavá. Je dobré, ak si človek vyskúša rôzne kultúry, rozličné krajiny. Chodievam často aj do Poľska, Česka či do Nemecka. Zo všadiaľ sa dá zobrať niečo, čo vás v živote posunie ďalej."

Kariéru ste odštartovali v Prievidzi. Následne ste sa cez Česko a Škótsko dostali až na vysnívaný Apeninský polostrov. Napriek tomu, máte nejaký nesplnený futbalový sen?
"Splnil som si v podstate všetko, čo som chcel. Hral som na majstrovstvách sveta, majstrovstvách Európy do 21 rokov, bol som na OH v Austrálii. S repre som pochodil celú Európu. Zahral som si tiež v európskych pohároch, v Lige majstrov. V Česku som vyhral ligu i pohár. Na Spartu mám krásne spomienky. Splnil som si sen o Taliansku, vybojovali sme postup do Serie A. Možno jediná vec, ktorá sa mi nesplnila, je štart v Serie A. Vybojoval som si ten rok, no štart v najvyššej súťaži mi chýba... To je ale jediná vec, ktorá ma mrzela, dnes už nad tým ale nepremýšľam. Je to tak, ako to malo byť. Som vďačný za celú kariéru. Naozaj šťastný. Dalo mi to veľa."

Práve hráčske skúsenosti vám pomáhajú v práci agenta?
"Za celú kariéru som nadobudol množstvo skúseností. Doba sa ale zmenila za tých dvadsať rokov, čo som ja začínal v profi futbale. Dnes sú iné priority. Snažím sa byť chalanom nablízku, dávam im rady, som im nápomocný, podporujem ich. Som tiež ich mentálnym poradcom. Nie som ten typ, že keď hráč nehráva, budem pred ním nadávať na trénera. Práve naopak. Snažím sa hráčov motivovať, nech pracujú ešte viac ako pred tým a trénerovi dokázali, že sa mýli. To bolo moje motto aj počas hráčskej kariéry. Často som nebol lepší ako iní, ale po mentálnej stránke som bol silný. Vždy som pracoval naplno, bol som spoľahlivý, možno preto sa tréneri neraz rozhodli pre mňa, lebo vedeli, že im zaručím stopercentný prístup. Dnes treba byť hráčom nablízku. Je veľa lákadiel, v živote aj vo futbale. Snažím sa mať s chalanmi kamarátsky vzťah, sme si vekovo blízki. Ja sa cítim byť stále mladý (úsmev)."

"Mal svoje čaro, je svojský. Dokázal s nami veľké veci, dostal nás na MS. Boli sme dobrá partia. Vždy dodržal svoje slovo. Aj vďaka tomu bol určite jedným z mojich najobľúbenejších trénerov."

To ste asi iný typ ako agent superhviezd Mino Raiola...
"Podľa mojich informácií má Raiola so svojimi hráčmi tiež dobré vzťahy. Je hlavne nekompromisný v rokovaniach, vždy dosiahne svoje. Ale za tým je dvadsaťročná robota. Z každého si treba niečo zobrať. Pre mňa sú vzorom aj slovenskí a českí agenti. Od každého si beriem pozitíva a učím sa z negatív. Počas kariéry som mal tiež pár agentov, vďaka ktorým dnes viem, čo chcem robiť tak, ako robili oni, a čo nie. Čítam články, vyjadrenia a podobne. Všetko je škola. Aj Raiola má svoj štýl. Niečo z neho sa mi páči, niečo nie."

V národnom tíme ste odohrali 38 zápasov. Ako spomínate na repre štarty?
"Myslím si, že 38 štartov nie je málo. Vrchol bol na majstrovstvách sveta, po ktorých som ukončil kariéru. Hoci som na nich odohral len pár minút, teší ma, že som si zahral práve proti Taliansku. Postup do osemfinále. Bolo to úžasné."

Aký bol tréner Vladimír Weiss?
"Mal svoje čaro, je svojský. Dokázal s nami veľké veci, dostal nás na MS. Boli sme dobrá partia. Vždy dodržal svoje slovo. Aj vďaka tomu bol určite jedným z mojich najobľúbenejších trénerov."

Súčasný kouč repre Ján Kozák je podobný typ. Takých trénerov potrebujú slovenskí futbalisti?
"Ťažko povedať, pána Kozáka nepoznám, nikdy ma netrénoval. Neviem, aký je to typ. No pri postupe na majstrovstvá Európy bolo vidieť, že v mužstve je pohoda. Postúpili sme z ťažkej skupiny, na samotnom Eure sme sa prebojovali do vyraďovacej fázy. Potom sa niečo zlomilo. Každopádne, máme dobrých hráčov, super generáciu. Musíme to ešte využiť."

Možno najlepšiu generáciu v histórii?
"Máme naozaj veľmi dobrých hráčov. Kedysi mali Česi hráčov vo svetových ligách, dnes sa to otočilo. Máme futbalistov ako Hamšík, Kucka, Gyömbér, Škrtel, Stoch, Pekarík a ďalších, ktorí napríklad v Česku vyhrávajú tituly. Mnohí z nich boli v roku 2010 ešte veľmi mladí, teraz dozreli a sú v najlepšom veku. Aj Česi nám to závidia (úsmev)."

"Myslím si, že naša liga nie je na zahodenie. Máme technicky zdatné mužstvá ako Trenčín alebo Žilina, ktoré majú svoje vízie, svoje akadémie, svoj štýl hry. Na zápasy sa dá pozerať."

Sledujete slovenský ligový futbal? Aký je váš názor na Fortuna ligu?
"Ja som na Slovensku hrával v Prievidzi a v Novákoch. Ale vtedy to bolo iné ako dnes. Dostať sa do ligy bolo ťažké. Mal som osemnásť rokov, keď som debutoval v Prievidzi. Hráči, ktorí vtedy pôsobili v lige, to boli osobnosti. Či už v Slovane, Trnave, Prešove alebo v Košiciach. Fakt to malo vysokú úroveň. Najlepší hráči dlho hrali na Slovensku, vonku sa dostávali neskôr. Myslím si, že naša liga nie je na zahodenie. Máme technicky zdatné mužstvá ako Trenčín alebo Žilina, ktoré majú svoje vízie, svoje akadémie, svoj štýl hry. Na zápasy sa dá pozerať. Slovenská liga, žiaľ, nie je taká atraktívna ako česká, na zápasy chodí menej ľudí, nemáme také štadióny. Ja však často chodievam na našu ligu, zvlášť do Žiliny a môžem povedať, že zápasy majú naozaj vysokú kvalitu. Stačí sa pozrieť na jesennú časť, padalo veľa gólov, hral sa dobrý futbal. Vždy vravievam, že si tie zápasy treba predstaviť pred dvadsaťtisícovou kulisou. Odrazu by to bolo úplne iné. Snažím sa na stretnutia v našej lige pozerať inou optikou. Aj ľudia, ktorí prídu na futbal zo zahraničia sú spokojní. Páčia sa im naši hráči, vidia tam pozitívne veci. Česká liga je zasa z pohľadu návštevnosti a záujmu zo strany médií ďaleko pred nami, no nie je taká technická. Je to stále skôr taká bojovná liga, fyzicky veľmi náročná. Slováci dnes ale majú po technickej stránke kvalitnejších mladých futbalistov, máme veľmi silné ročníky."

Nestretávate sa s tým, že ľudia zo zahraničia našu ligu podceňujú?
"Kredit našej lige chýba. Práve to je najväčší rozdiel medzi Slovenskom a Českom. Stále to porovnávam, no Česi, hoci sa im na reprezentačnej úrovni dnes darí menej ako nám a nemajú toľko talentovaných mladých hráčov, majú kredit vyšší než my. Napriek všetkému sa totiž vždy aspoň tri české mužstvá prebojujú do skupinovej fázy Ligy majstrov či Európskej ligy. Neraz sa im podarí postúpiť aj do jarnej vyraďovacej fázy. Na európskej scéne sa stále vedia presadiť. Toto im kredit zvyšuje. Veľa ľudí zo zahraničia našu ligu možno podceňuje, no keď prídu na futbal osobne, naši hráči sa im páčia. Momentálne ale nie sme schopní predávať hráčov za také čiastky ako Česi. Oni dokážu dobrého hráča predať aj za 3 milióny eur. U nás to, žiaľ, nie je možné, hoci tí hráči sú možno na rovnakej úrovni, alebo aj lepší. A to neporovnávam s Chorvátmi, ktorí vedia takých hráčov, ako máme my, predať aj za 10 miliónov. To sú obrovské rozdiely medzi trhmi. Kým naše mužstvá nezačnú postupovať do pohárových súťaží, tak sa to nezmení. Verím však, že to príde a dočkáme sa."

S akými cieľmi ste vstúpili do roku 2017?
"Ja si dávam ciele každý deň. Treba mať v hlave nejaké ciele, nielen na Silvestra. Koľko ľudí si dá predsavzatie posledný deň v roku a o mesiac už nevedia, čo si dali do hlavy. Chcem napredovať v práci. Hráči, to je moja alfa a omega. Chcem, aby sa im darilo, aby sme spolu napredovali, aby tam ten feeling bol čím ďalej, tým väčší. Nedá sa nič naplánovať. Nemôžem povedať, že toho hráča predám tento rok do Barcelony, alebo kdekoľvek inde. To je nemysliteľné. Snažím sa posunúť hráčov ďalej. Vždy pochopiť, kedy je tá správna doba na prestup, ktorý klub je ten správny. Futbal je preto pekný, že sa skoro v ničom nedá plánovať. Každý deň ukáže niečo nové. Či je to správne, alebo nie, treba sa poučiť zo všetkého. Ak niečo nevyjde, je dôležité vstať, dvihnúť hlavu a ísť vpred. Robím prácu, ktorá ma napĺňa. Som jeden zo šťastlivcov, veď množstvo ľudí robí robotu, ktorá ich nebaví. Ja som našiel prácu, ktorej strašne veľa dávam ja, ale na oplátku i ona mne. Je to vzájomná výmena energií a je to veľmi príjemné a pozitívne."

Zdroj foto: Osobný archív Martina Petráša