
Petráš sa ocitol v novom svete: Futbal je stále môj život, no z inej strany
V Taliansku našiel druhý domov. Na rodnú krajinu napriek tomu nedá dopustiť, a tak pravidelne cestuje spod Tatier na Apeninský polostrov. Po tom, ako ukončil profesionálnu hráčsku kariéru hľadal uplatnenie. Už dva roky pracuje ako agent a tvrdí, že v tejto práci sa našiel.
Martin Petráš (37) si ako jediný slovenský futbalista zahral na majstrovstvách Európy hráčov do 21 rokov (2000), Olympiáde (2000) i majstrovstvách sveta (2010). Okúsil chuť európskych pohárov, splnil si sen o pôsobení v Taliansku. O kariére hráča, agenta, ale aj o slovenskej lige a národnom tíme porozprával exkluzívne pre PROFUTBAL.sk.
"Veľa vecí je pre mňa stále nových, no je to práca, v ktorej som sa našiel. Napĺňa ma a dáva mi strašne veľa."
Začnime
od toho najaktuálnejšieho. Čomu sa momentálne venujete?
Martin Petráš: "Pred
dvoma rokmi som začal pracovať ako hráčsky agent. Žijem striedavo v Taliansku a
na Slovensku. Striedam tieto dve krajiny, no čo sa týka mojej práce, nemám
žiadne obmedzenia. Venujem sa aj iným hráčom, ktorých máme po celej
Európe."
Čo
všetko vaša práca obnáša?
"Založil som si svoju agentúru, mám
svojich hráčov. Na začiatku mojej kariéry agenta som sa ale skontaktoval s
pánom Venglošom, ktorý bol kedysi mojím prvým agentom. On má v Taliansku dosť
hráčov, a tým, že ja tam trávim dosť času, dohodli sme sa na spolupráci, ktorá
sa postupne čoraz viac prehlbovala. Stal som sa členom jeho agentúry, prakticky
deväťdesiat percent vecí robíme spolu. Pre mňa je to veľké plus, pretože pán
Vengloš robí túto prácu viac než dvadsať rokov. Každý deň sa od neho mám čo
učiť. Veľa vecí je pre mňa stále nových, no je to práca, v ktorej som sa
našiel. Napĺňa ma a dáva mi strašne veľa. A tiež ja môžem veľa dať hráčom, tým,
že som hral na vrcholnej úrovni a vo futbale som si prešiel všetkými možnými
situáciami. Mám so všetkými výborný vzťah, navzájom sa rešpektujeme. Pozitívna
spätná väzba zo strany chalanov je pre mňa najdôležitejšia."

V
Taliansku ste prežili už kus života. Zameriavate sa teda predovšetkým na prácu
v tejto krajine?
"Mám v Taliansku
dosť kontaktov, keďže z mnohých mojich bývalých spoluhráčov sa stávajú tréneri,
športoví riaditelia či agenti. Najviac energie teda venujem hráčom v Taliansku,
no tie hranice nie sú nijako uzavreté. Ani by som to nechcel. Futbal nie je len
o Taliansku, dá sa robiť všade. Záleží na danom hráčovi, čo potrebuje, čo je
najlepšie pre jeho rast. Nie vždy musí byť prestup zo Slovenska do Serie A tým
správnym krokom. Niekedy je potrebné nájsť istú medzistanicu. Vždy to
aplikujeme podľa potrieb jednotlivca, čo mu najviac sedí. Určite to nie je tak,
že by som riešil len prestupy v rámci Talianska, to nie."
Boli
ste už pri nejakom medializovanejšom prestupe?
"Ako som už
povedal, za tie dva roky som sa stále len učil, je to veľká škola. V tejto zime
jeden z mojich gólmanov Benjamín Száraz prestúpil zo Senice do Dunajskej
Stredy. Stále pracujem, stále sa učím, s hráčmi sa posúvame ďalej. Túto zimu
bol blízko k prestupu do Švédska Denis Vavro zo Žiliny. Zatiaľ to nevyšlo,
budeme na tom pracovať ďalej. V lete som zasa sprostredkoval hosťovanie Nora Gyömbéra do Pescary. To bola
prvá vec, v ktorej som bol stopercentne zainteresovaný. Pri ostatných zatiaľ
sledujem a načúvam."
Je
to správna cesta, ak sa hráči vydajú do zahraničia už v tínedžerskom veku?
"Ani nie. Myslím
si, že doba sa posunula. Keď sa otvorili hranice, všetci chceli ísť von. Vždy
je to však individuálne a záleží na danom hráčovi. Som presvedčený, že cesta
vedia aj cez našu ligu. Dá sa vďaka nej dostať von. Mladí hráči však musia byť
správne vedení. Ja vždy dávam za príklad Žilinu, Trenčín či Dunajskú Stredu. Iste,
je pekné, keď sú hráči už v mládežníckych mužstvách veľkých klubov, ale ten
prechod do "áčka" je veľmi ťažký. V Taliansku je napríklad nesmierne
náročné prebojovať sa do Serie A. Sú tam veľké tlaky: mediálne, finančné,
sponzorské, divácke. Nie je jednoduché dostať nejakého mladého chlapca z
dorastu do A-tímu. Väčšinou sa to rieši hosťovaním v druhej či tretej lige.
Dnes je podľa mňa správna cesta aj tá, ak mladí hráči odohrajú jednu, dve dobré
sezóny v domácej lige. Von sa tak môžu dostať za oveľa lepších podmienok, ako
keď odídu ako dorastenci. Ale, samozrejme, vždy je to individuálne, záleží od
daného hráča."

Neuvažovali
ste napríklad nad prácou trénera?
"Trénerstvo ma
nikdy nelákalo. Ešte keď som hrával, mnohí moji spoluhráči k tomu smerovali.
Písali si nejaké systémy, na ihrisku niekedy rozmýšľali ako tréneri. Ja som to
nikdy nemal v hlave. Futbal som si užíval až do posledných zápasov. Nikdy som
nepomyslel na to, že sa stanem trénerom. Nikdy nehovor nikdy, no nemám k tomu
vzťah."
"Veľa mojich bývalých spoluhráčov sa ma pýta, ako som zvládol ukončenie kariéry. Je to ťažké obdobie, pretože človek fakt nevie, čo bude robiť, ak niečo nemá dopredu naplánované. Ani ja som nevedel. Skončil som zo dňa na deň."
V
novembri ste oslávili 37. narodeniny, teoreticky by ste mohli ešte aj aktívne
hrať. Už vás to neťahá na trávniky?
"Ja som si futbal
užíval, ešte aj v poslednej sezóne som odohral približne 35 zápasov. Potom
nastal zlom. Mal som ešte nejaké ponuky, ale už to nebolo nič zaujímavé. Viete,
človek je zvyknutý hrať na nejakej úrovni a posledný rok som hral už len v
nižšej súťaži. To človeka prestane vnútorne tešiť, úroveň je nižšia,
nezakrývam, že aj financie sú už len také, aké sú. Samozrejme, z futbalu som
mal radosť, tešil som sa na tréningy, na partiu, na zápasy. No som typ, ktorý
premýšľa aj o budúcnosti. Mohol som si predĺžiť kariéru o rok či dva, no čo
potom? V štyridsiatke sa zobudím a čo budem robiť? Čo som za posledné roky kariéry
zarobil, to som aj minul na živobytie. Už tam nebola žiadna perspektíva.
Skončil som ako 34-ročný, potom som ešte jeden rok hrával po večeroch v San
Maríne, kde sme mali dva tréningy cez týždeň, plus zápas. Popritom som si niečo
rozbiehal, povedal som si, že si budem budovať kariéru. Vedel som, že to nebude
jednoduché."

A
nebolo?
"Vôbec nie. Veľa
mojich bývalých spoluhráčov sa ma pýta, ako som zvládol ukončenie kariéry. Je
to ťažké obdobie, pretože človek fakt nevie, čo bude robiť, ak niečo nemá
dopredu naplánované. Ani ja som nevedel. Skončil som zo dňa na deň. Snažil som
sa niečo robiť. Pomáhal som jednej firme so športovými pomôckami, robil som si
kurz športového riaditeľa. Chvíľu som pracoval pre jeden klub v Serie B, kde
bol športový riaditeľ môj dobrý kamarát. Bol som jeho pravá ruka, skaut.
Jedného dňa ho ale vyhodili a ja som tak tiež prišiel o prácu. Úplnou náhodou,
pred dvoma rokmi v januári, ma tento môj kamarát požiadal, aby som mu
sprostredkoval stretnutie s Karolom Kiselom v Prahe, ktorý bol vtedy športovým
riaditeľom Slavie. Mali záujem o ich hráča. Bol som prostredník tohto prestupu
a vtedy som si povedal, že by som mohol robiť agenta. Veď predsa máme dosť
kvalitných slovenských hráčov, v Taliansku mám veľa kontaktov, prečo to
nevyužiť? Začal som, no je to nový svet, noví ľudia. Nie je to jednoduché.
Človek nevie, čo ho čaká. Po asi štyroch mesiacoch som oslovil pána Vengloša,
či by som mu v Taliansku nemohol nejako pomôcť. Vedel som, že má v krajine veľa
hráčov, o ktorých sa treba starať, byť im na blízku. Tak sme sa dohodli. Ubehli
dva roky a neľutujem toto rozhodnutie."
Na
futbal ste ale hádam nezanevreli...
"Určite nie, baví
ma chodiť na zápasy. Mám radosť z toho, keď som na zápasoch, kde hrajú moji
hráči, keď sa im darí. Samozrejme, som tu pre nich, aj keď sa im nedarí. No to
sú už pre mňa iné emócie, ako keď som hral. Pre mňa je emócia, keď mužstvo
vyhrá, keď sa chlapcom darí a moji hráči sú šťastní. Stačí len objatie po
zápase, vďaka ktorému vidím, že ten hráč je rád, že som tam bol, že ho
podporujem. To sú momenty, ktoré ma dnes napĺňajú šťastím. Obyčajné objatie,
bezprostredná radosť. To ma posúva ďalej. Futbal je stále môj život, ale už z
úplne inej strany."

Obujete
si ešte občas kopačky?
"Hrať nehrám.
Odkedy som skončil kariéru, tak som si zahral raz. Bolo to počas majstrovstiev
Európy vo Francúzsku, kde sme si zahrali s novinármi. To bolo prvý a zatiaľ aj
poslednýkrát, čo som mal po skončení kariéry obuté kopačky na nohách. Mám aj
problémy s kolenom. Futbalu som dal veľa. Niekedy možno až príliš. Strávil som
sedemnásť rokov na vrcholnej úrovni. Dnes si len tak niekde zahrať, to ma
nenapĺňa. Venujem sa iným veciam. Samozrejme, stále športujem, no futbal
nehrávam."
"Vysnívané Taliansko bolo pre mňa ďalším posunom v kariére. Všetci v tej dobe išli za peniazmi do Turecka či do Ruska. Mohol som ísť aj ja, no odmietal som to. Môj sen bol ísť do Talianska, hoci za iné finančné podmienky."
Od
roku 2006 ste hrali v Taliansku. Prirástla vám táto krajina k srdcu?
"Bol to môj sen hrať v Taliansku.
Splnil som si ho. V Česku som strávil šesť rokov, bol to tiež taký môj
prechodný domov. So Spartou Praha som hral európske poháre, Ligu majstrov,
ťažké zápasy proti veľkým klubom. Vysnívané Taliansko bolo pre mňa ďalším posunom
v kariére. Všetci v tej dobe išli za peniazmi do Turecka či do Ruska. Mohol som
ísť aj ja, no odmietal som to. Môj sen bol ísť do Talianska, hoci za iné
finančné podmienky. Strávil som tam ako hráč osem rokov. Futbal v Taliansku je
úplne o niečom inom, je to pre nich náboženstvo. Stal som sa súčasťou tohto
systému, futbal vnímam ako oni."
Lákal
vás samotný futbal či skôr život v krajine?
"Hlavne futbal,
ale určite aj ten životný štýl. Chodil som do Talianska často na dovolenku, ich
život ma vždy lákal. Chcel som si to vyskúšať každodenne, prežiť si to. Je to
skúsenosť, ktorá mi dala veľa nielen do futbalového, ale aj do bežného
života."

Sú
Taliani takí, ako ich poznáme z filmov?
"Väčšina Slovákov
pozná dovolenkových Talianov. Tam je to ale iné. Každodenný život v Taliansku
nie je len pizza, špagety a pohoda. Nie je to také jednoduché, ako sa možno
zvonku zdá. Záleží aj od toho, kde žijete. Taliansko je strašne veľké. Je
enormný rozdiel medzi severom a juhom. Ja som zažil obe možnosti. Na juhu je to
väčšia pohoda, každý tam má na všetko čas, ľudia žijú pokojnejšie. Nie sú tak
pohltení dobou, majú väčší kľud, nerobia si z vecí veľkú hlavu. Na severe je to
diametrálne odlišné. Také Miláno, to je džungľa. Veľkomesto. Ľudia sa musia
obracať, je to tam tvrdý boj. Ja dnes pendlujem medzi Talianskom a Slovenskom,
takže si beriem z každého rožku trošku. Všade je dobre. Aj preto je práca,
ktorú robím, zaujímavá. Je dobré, ak si človek vyskúša rôzne kultúry, rozličné
krajiny. Chodievam často aj do Poľska, Česka či do Nemecka. Zo všadiaľ sa dá
zobrať niečo, čo vás v živote posunie ďalej."
Kariéru
ste odštartovali v Prievidzi. Následne ste sa cez Česko a Škótsko dostali až na
vysnívaný Apeninský polostrov. Napriek tomu, máte nejaký nesplnený futbalový
sen?
"Splnil som si v
podstate všetko, čo som chcel. Hral som na majstrovstvách sveta, majstrovstvách
Európy do 21 rokov, bol som na OH v Austrálii. S repre som pochodil celú
Európu. Zahral som si tiež v európskych pohároch, v Lige majstrov. V Česku som
vyhral ligu i pohár. Na Spartu mám krásne spomienky. Splnil som si sen o
Taliansku, vybojovali sme postup do Serie A. Možno jediná vec, ktorá sa mi
nesplnila, je štart v Serie A. Vybojoval som si ten rok, no štart v najvyššej
súťaži mi chýba... To je ale jediná vec, ktorá ma mrzela, dnes už nad tým ale
nepremýšľam. Je to tak, ako to malo byť. Som vďačný za celú kariéru. Naozaj
šťastný. Dalo mi to veľa."
Práve
hráčske skúsenosti vám pomáhajú v práci agenta?
"Za celú kariéru
som nadobudol množstvo skúseností. Doba sa ale zmenila za tých dvadsať rokov,
čo som ja začínal v profi futbale. Dnes sú iné priority. Snažím sa byť chalanom
nablízku, dávam im rady, som im nápomocný, podporujem ich. Som tiež ich
mentálnym poradcom. Nie som ten typ, že keď hráč nehráva, budem pred ním nadávať
na trénera. Práve naopak. Snažím sa hráčov motivovať, nech pracujú ešte viac
ako pred tým a trénerovi dokázali, že sa mýli. To bolo moje motto aj počas
hráčskej kariéry. Často som nebol lepší ako iní, ale po mentálnej stránke som
bol silný. Vždy som pracoval naplno, bol som spoľahlivý, možno preto sa tréneri
neraz rozhodli pre mňa, lebo vedeli, že im zaručím stopercentný prístup. Dnes
treba byť hráčom nablízku. Je veľa lákadiel, v živote aj vo futbale. Snažím sa
mať s chalanmi kamarátsky vzťah, sme si vekovo blízki. Ja sa cítim byť stále
mladý (úsmev)."

"Mal svoje čaro, je svojský. Dokázal s nami veľké veci, dostal nás na MS. Boli sme dobrá partia. Vždy dodržal svoje slovo. Aj vďaka tomu bol určite jedným z mojich najobľúbenejších trénerov."
To
ste asi iný typ ako agent superhviezd Mino Raiola...
"Podľa mojich
informácií má Raiola so svojimi hráčmi tiež dobré vzťahy. Je hlavne
nekompromisný v rokovaniach, vždy dosiahne svoje. Ale za tým je dvadsaťročná robota.
Z každého si treba niečo zobrať. Pre mňa sú vzorom aj slovenskí a českí agenti.
Od každého si beriem pozitíva a učím sa z negatív. Počas kariéry som mal tiež
pár agentov, vďaka ktorým dnes viem, čo chcem robiť tak, ako robili oni, a čo
nie. Čítam články, vyjadrenia a podobne. Všetko je škola. Aj Raiola má svoj
štýl. Niečo z neho sa mi páči, niečo nie."
V
národnom tíme ste odohrali 38 zápasov. Ako spomínate na repre štarty?
"Myslím si, že 38
štartov nie je málo. Vrchol bol na majstrovstvách sveta, po ktorých som ukončil
kariéru. Hoci som na nich odohral len pár minút, teší ma, že som si zahral
práve proti Taliansku. Postup do osemfinále. Bolo to úžasné."
Aký
bol tréner Vladimír Weiss?
"Mal svoje čaro,
je svojský. Dokázal s nami veľké veci, dostal nás na MS. Boli sme dobrá partia.
Vždy dodržal svoje slovo. Aj vďaka tomu bol určite jedným z mojich
najobľúbenejších trénerov."

Súčasný
kouč repre Ján Kozák je podobný typ. Takých trénerov potrebujú slovenskí
futbalisti?
"Ťažko povedať,
pána Kozáka nepoznám, nikdy ma netrénoval. Neviem, aký je to typ. No pri postupe
na majstrovstvá Európy bolo vidieť, že v mužstve je pohoda. Postúpili sme z
ťažkej skupiny, na samotnom Eure sme sa prebojovali do vyraďovacej fázy. Potom
sa niečo zlomilo. Každopádne, máme dobrých hráčov, super generáciu. Musíme to
ešte využiť."
Možno
najlepšiu generáciu v histórii?
"Máme naozaj veľmi
dobrých hráčov. Kedysi mali Česi hráčov vo svetových ligách, dnes sa to
otočilo. Máme futbalistov ako Hamšík, Kucka, Gyömbér, Škrtel, Stoch, Pekarík a ďalších, ktorí
napríklad v Česku vyhrávajú tituly. Mnohí z nich boli v roku 2010 ešte veľmi
mladí, teraz dozreli a sú v najlepšom veku. Aj Česi nám to závidia
(úsmev)."
"Myslím si, že naša liga nie je na zahodenie. Máme technicky zdatné mužstvá ako Trenčín alebo Žilina, ktoré majú svoje vízie, svoje akadémie, svoj štýl hry. Na zápasy sa dá pozerať."
Sledujete
slovenský ligový futbal? Aký je váš názor na Fortuna ligu?
"Ja som na Slovensku hrával v
Prievidzi a v Novákoch. Ale vtedy to bolo iné ako dnes. Dostať sa do ligy bolo
ťažké. Mal som osemnásť rokov, keď som debutoval v Prievidzi. Hráči, ktorí
vtedy pôsobili v lige, to boli osobnosti. Či už v Slovane, Trnave, Prešove
alebo v Košiciach. Fakt to malo vysokú úroveň. Najlepší hráči dlho hrali na
Slovensku, vonku sa dostávali neskôr. Myslím si, že naša liga nie je na
zahodenie. Máme technicky zdatné mužstvá ako Trenčín alebo Žilina, ktoré majú
svoje vízie, svoje akadémie, svoj štýl hry. Na zápasy sa dá pozerať. Slovenská
liga, žiaľ, nie je taká atraktívna ako česká, na zápasy chodí menej ľudí,
nemáme také štadióny. Ja však často chodievam na našu ligu, zvlášť do Žiliny a
môžem povedať, že zápasy majú naozaj vysokú kvalitu. Stačí sa pozrieť na
jesennú časť, padalo veľa gólov, hral sa dobrý futbal. Vždy vravievam, že si
tie zápasy treba predstaviť pred dvadsaťtisícovou kulisou. Odrazu by to bolo
úplne iné. Snažím sa na stretnutia v našej lige pozerať inou optikou. Aj ľudia,
ktorí prídu na futbal zo zahraničia sú spokojní. Páčia sa im naši hráči, vidia
tam pozitívne veci. Česká liga je zasa z pohľadu návštevnosti a záujmu zo
strany médií ďaleko pred nami, no nie je taká technická. Je to stále skôr taká
bojovná liga, fyzicky veľmi náročná. Slováci dnes ale majú po technickej
stránke kvalitnejších mladých futbalistov, máme veľmi silné ročníky."

Nestretávate
sa s tým, že ľudia zo zahraničia našu ligu podceňujú?
"Kredit našej lige
chýba. Práve to je najväčší rozdiel medzi Slovenskom a Českom. Stále to
porovnávam, no Česi, hoci sa im na reprezentačnej úrovni dnes darí menej ako
nám a nemajú toľko talentovaných mladých hráčov, majú kredit vyšší než my.
Napriek všetkému sa totiž vždy aspoň tri české mužstvá prebojujú do skupinovej
fázy Ligy majstrov či Európskej ligy. Neraz sa im podarí postúpiť aj do jarnej
vyraďovacej fázy. Na európskej scéne sa stále vedia presadiť. Toto im kredit
zvyšuje. Veľa ľudí zo zahraničia našu ligu možno podceňuje, no keď prídu na
futbal osobne, naši hráči sa im páčia. Momentálne ale nie sme schopní predávať
hráčov za také čiastky ako Česi. Oni dokážu dobrého hráča predať aj za 3
milióny eur. U nás to, žiaľ, nie je možné, hoci tí hráči sú možno na rovnakej
úrovni, alebo aj lepší. A to neporovnávam s Chorvátmi, ktorí vedia takých
hráčov, ako máme my, predať aj za 10 miliónov. To sú obrovské rozdiely medzi
trhmi. Kým naše mužstvá nezačnú postupovať do pohárových súťaží, tak sa to
nezmení. Verím však, že to príde a dočkáme sa."
S
akými cieľmi ste vstúpili do roku 2017?
"Ja si dávam ciele
každý deň. Treba mať v hlave nejaké ciele, nielen na Silvestra. Koľko ľudí si
dá predsavzatie posledný deň v roku a o mesiac už nevedia, čo si dali do hlavy.
Chcem napredovať v práci. Hráči, to je moja alfa a omega. Chcem, aby sa im
darilo, aby sme spolu napredovali, aby tam ten feeling bol čím ďalej, tým
väčší. Nedá sa nič naplánovať. Nemôžem povedať, že toho hráča predám tento rok
do Barcelony, alebo kdekoľvek inde. To je nemysliteľné. Snažím sa posunúť
hráčov ďalej. Vždy pochopiť, kedy je tá správna doba na prestup, ktorý klub je
ten správny. Futbal je preto pekný, že sa skoro v ničom nedá plánovať. Každý
deň ukáže niečo nové. Či je to správne, alebo nie, treba sa poučiť zo všetkého.
Ak niečo nevyjde, je dôležité vstať, dvihnúť hlavu a ísť vpred. Robím prácu,
ktorá ma napĺňa. Som jeden zo šťastlivcov, veď množstvo ľudí robí robotu, ktorá
ich nebaví. Ja som našiel prácu, ktorej strašne veľa dávam ja, ale na oplátku i
ona mne. Je to vzájomná výmena energií a je to veľmi príjemné a
pozitívne."
Zdroj foto: Osobný archív Martina Petráša